Pierre Écharpe

   Tento textík som dneska rečnil na exhibícií v rétorike, ľuďom sa celkom páčil, som zvedavý aj na Váš názor!

    Vážení, chcel by som Vám povedať o svojom najväčšom probléme. Môj problém je jednoduchý a pri tom taký zložitý. Nemám totiž v živote šťastie. Nemyslím to tak všeobecne, myslím práve na maličkosti bežného dňa. Určite to pozná každý z nás. Každý z nás prítomných sa naisto aspoň občas cíti ako obyvateľ mesta Murphyho zákonov.

    Stáva sa mi mnoho, pre niekoho možno, malicherných nešťastí. Napríklad milá Babka, nazvime ju, pre vytvorenie predstavy, mamka Pôstková, ktorá predo mnou nastúpi do autobusu, pomaličky a opatrne, až intrigánsky,  si vyberie peňaženku, z nej sedem korún, najčastejšie v 50 haliernikoch veľa významne sa pozrie  na vodiča a s hrdosťou povie "Dôchodcovský na Vígľaš", šofér sa milo usmeje a začne možno prirýchlo,  babke vysvetľovať, že tam autobus nestojí, že on je zrýchlený spoj, a že jej autobus ide o 10 minút, ako keby nevidel 40 nervóznych čakajúcich ľudí, vrátane mňa, na náš spoj domov. A tak babka, s kľudom a rozvahou anglickej lejdy, dá naspäť do peňaženky 14 medených mincí a začne sa  predierať cez dav ľudí nadávajúc na autobusárov, na neschopnú vládu, na pasívnu opozíciu, zlú kvalitu slovenského futbalu, vysoké ceny chleba a benzínu. A potom som na rade ja, vypýtam si lístok, poslušne ukážem preukážku, dám autobúsarovi do ruky presne, aby nemusel vydávať, on to naťuká do stroja a čaká, prekvapene sa pozrie ne tú mašinku čo vydáva lístky, prečo sa nič nedeje, pobúcha po nej a zrazu si uvedomí, veď ráno zabudol vymeniť kotúč, na ktorý sa tlačia lístky. A tak mi ostáva opäť len nervózne čakať kým to vymení, nahodí.. a ja konečne, po 20 minútach státia na schodoch autobusu, sedím. Toto je ale v porovnaní s nasledujúcou vecou ešte slabá káva.

    Skúste na chvíľu zatvoriť oči a snívať so mnou, krásne jesenné poobedie babieho leta, všetko vonia zemitou vôňou po daždi a mokrej tráve, prvé lúče slnka sa predierajú cez tmavé mračná, len tak si kráčate popri ceste neďaleko parku, a zaujme Vás mláka.  Sledujete romantický zvlnený odraz najbližšej budovy, dokonca sa sami pre seba usmejete. A keď už máte ten kľudný pocit na duši zabúdajúc na všetky problémy, spoza zákruty sa vyrúti auto s košickou ešpézetkou, dvojnásobne prekračujúc maximálnu povolenú rýchlosť v meste, prejde po mláke, a ošpliecha Vás. Vtedy sa celá krása chvíle načisto pominie.

    Minule sa mi ale stalo niečo nezvyčajné a pri tom podobné. Len tak si kráčam po meste, vychutnávam čerstvý vzduch a krásne počasie. Pri knižnici Ľudovíta Štúra zastanem a vidím mláku. Z predošlých skúseností z podobných situácií si ale uvedomím, že to určite neveští nič dobré. No keďže som človek, ktorý sa často nepoučí z vlastných chýb, a ešte k tomu miluje pohľad na svet cez mláky, pristúpim opatrne k tomuto mestskému jazierku,prezieravo sa pozriem doľava, doprava a v blízkom okolí nevidím žiadne auto, a tak prečo si nevychutnať túto príležitosť. Zahľadím sa do mláky a rozmýšľam nad zmyslom života. Hlavou mi prebehnú rôzne myšlienky od Fausta až po Freuda. A čo čert nechcel, z reality ma vytrhne ten hrozný, nervy drásajúci zvuk motora. Podvedome zavriem oči, zvraštím líca v neprirodzenej grimase a vystriem pred seba ruky, chrániac si tvár.  No počujem len auto ktoré ide okolo. Prekvapene otvorím oči a vidím za volantom sympatcikú mladú babu, ktorá sa na mňa usmieva. Zo všetkého rozčarovania jej do konca zakývam a opätujem úsmev, veď ma neošpliechala, pomyslím si. A zrazu mi úsmev zmrazí citrónovo alkoholová vôňa tekutiny z ostrekovačov, rozprášená rovnomerne po prednom skle auta a po mojej tvári.

    Ja osobne už len čakám na moment, keď budem kráčať, ako vždy, po ulici, pri ceste. Na vozovke nebude ani kvapka, vody. Zbadám, moje obľúbene čierne športové auto s košickou ešpézetkou, prefrčí okolo mňa, zastane cúvne, a s kufra vyberie vodič vedro vody, vyleje ho na cestu pridá a rituálne, zo zvyku, ma ošpliecha. Len aby sa potvrdili tie nechutné  Murphyho zákony o autách a mlákach.

    A tak mi neostáva nič iné, len nadávať na autobusárov a babky, na mláky a neslušných košických vodičov, ktorí si myslia že z Košíc do Blavy sa dá dostať za tri hodiny, na drahí chlieb a benzín, neschopnú vládu, pasívnu opozíciu, slabú slovenskú futbalovú reprezentáciu..

    Vážení, chcel by som Vám nakoniec povedať jeden z mojich obľúbených výrokov o šťastí. Povedala ho kedysi dávno rumunská kráľovná Elisabeth Pauline Ottilie Luisa, nazývaná aj Carmen Sylva, z Wiedu a znie asi takto:  Šťastie je ako ozvena, odpovedá ale neprichádza. Ďakujem za pozornosť.