Pierre Écharpe

            „Jasné, príď! Budem veľmi rád..“, povedal som keď mi navrhla, že ma príde pozrieť.. V práci som ťahal už tretí deň 10 raz dokonca 12 hodinové smeny, a preto prítomnosť dievčaťa, najmä ako je ona, mi vždy pomohla.. Naplánoval som si to tak, že ma prezvoní pol hodinu pred príchodom a ja si vtedy objednám pizzu, aby som sa neulieval z práce..

            Vykladal som nejaký alkohol z palety na regál keď mi vrecku zavibroval mobil.. Usmial som sa, až sa ma šéfka spýtala čo mi je smiešne.. Neodpovedal som, len som zavolal donášku pizze a objednal som si Focaccciu, pizzu bez paradajkového základu.. Bolo to len pizzové cesto pokryté mozzarelou, bazalkou a čerstvými paradajkami..

            Pol hodina prešlo neskutočne rýchlo, a mobil mi zavibroval druhý krát.. Volala ona.. Znamenalo to že už prišlo.. Vyšiel som zo skladu na príjazdovú cestu.. A vtedy som ju zbadal, kráčala smerom ku mne.. Ružové šnúrky v bieločiernych čínach, zakrývaných dlhočiznou čiernou sukňou, čierny korzet, zo šnurovaním vpredu s decentným výstrihom, ktorý zvodne odhaľoval jej ženskosť.. Zdvihla hlavu a usmiala sa.. Tvár anjela, úsmev a pohľad diabla.. Dlhé, nadpozemsky husté a lesklé, svetlohnedé vlasy sa jej vlnili rovnako ako listy stromov nad ňou.. Akoby by bola spätá s prírodou, keď zafúkal vietor a zo stromov spadlo zopár listov.. Bola stále bližšie, keď som sa pristihol s otvorenými ústami.. Usmievala sa všetkými časťami tela, tak ako to vedela iba ona.. Najkrajšie však očami, krásnymi očami farby neba.. Keď bolo nebo modré jej oči boli žiarivo belasé, keď bolo pod mrakom jej oči boli šedé.. Nezmohol som sa na viac, ako unavený úsmev a chabý pozdrav..

    „Ahoj, som naozaj rád že ťa vidím..“, povedal som objímajúc jej o kúsok nižšiu postavu..
    „Ahoj.. Vyzeráš zmorene..“, povedala, keď sa mi pozrela do očí.. Vždy ma vedela odhadnúť.. V tomto sme si vždy boli podobní, dokázali sme odhadnúť ľudí.. Začali sme sa prechádzať, rozprávali sme sa o rôznych veciach.. O tom ako piekla nejaké elfské pečivo, o tom, aké prúsery som už v práci vyviedol.. Jednoducho sme si sadla do tieňa vysokého smreku a nechali sme myšlienkam voľný priebeh.. Naše debaty som miloval, sčasti filozofické, sčasti vtipné, sčasti intrigánske.. Zrazu sa začala hrabať v malej kabelke, ktorú som si dovtedy nevšimol, kvôli čiernej farbe splývala zo zvyškom.. Volala jej kamarátka, musela odísť do mesta kúpiť nejakej babe darček k meninám..  A tak sme sa rozlúčili objatím, a popriali sme si pekný zvyšok dňa, čo v mojom prípade kvôli práci bolo takmer nemožné.. Ešte som sa ani nenaobedoval, kde je tá pizza?! Ešte raz som hodil pohľad na ňu, dúfajúc, že sa obzrie tak ako to býva vo filmoch..

            Kráčala po ceste smerom do mesta.. Zastala na kraji cesty a do uší si pichla slúchadlá MP3 prehrávača.. Vtom sa ale stalo niečo neskutočné.. Už išla vykročiť, že prejde cez cestu, no na plece jej skočila čierna mačka.. Ani sa nestihla obzrieť na svoje plece, a popred ňu prešlo biele auto s nápisom „Najlepšia Pizza v meste!“, ktoré asi dvojnásobne prekročovala MPR v meste.. Vystrašene sa pozrela za bielym autom ako bočí k skladu, kde som už očakával svoj obed.. Potom sa pozrela na jej plece, sedela tam čierna mačka, najkrajšiu akú kedy videla.. Už ju išla pohladiť, no mačka elegantne a potichučky odskočila na plot a z tade zmizla v korune stromu..

            Odjakživa bola milovníčkou mačiek.. A teraz jej to zachránilo život..