Pierre Écharpe

 Náš hrdina sa zase raz nachádza v miestnosti s dvanásť stopovými stenami. Odkedy sa tu prvý krát prebudil prešiel asi týždeň (čo si on samozrejme neuvedomuje) a ešte stále tu bola tá nepreniknuteľná tma (čo si na rozdiel od prvého faktu uvedomuje až príliš presne).
 Väčšina ľudí by zošalela z tunajšieho denného režimu ale jemu nevadí. Má zdravé, zväčša bezmäsité, jedlo, mlieko, má kde žiť bez toho aby zmokol (je tu vlhko ale dá sa to prežiť) a má pokoj od ľudí. Občas síce vtrhnú dvaja chlapíci nadopujú ho liekmi až do odpadnutia a prebudí sa znova tu ale zatiaľ na tom nepostrehol nič zlé. Ani neviem čo s ním robia keď je v bezvedomí. Možno ho znásilňujú, skôr nie. Caine si potrpí na prekomplikovanú symboliku. Je omnoho možnejšie, že sem len prídu nadopujú ho a len tak odídu. Alebo mu položia na polhodinu na hruď figový list a potom ho dajú preč. Je to od veci ale.. Caine je blázon. Je šéf veľkej organizovanej skupiny a zdedil obrovský majetok, ktorý sa mu darí zveľaďovať, pokiaľ siahajú vedomosti nášho hrdinu, ale aj tak je blázon. Posadnutý starými knihami a internetom. Chjo tá dneskajšia mládež. On keď bol mladý mali drogy. Zarehotal sa do tmy a uvedomil si, že zase raz nikto neocení jeho humor. Predtým sa snažil hovoriť „vtipy“ a svoje „vtipné“ myšlienky nahlas ale potom to vzdal. Teraz mu ostávajú už len v hlave.
 V miestnosti našiel aj záchod. Bol v rohu. Napočudovanie nepáchol, na rozdiel od neho. Sprchu tam nemal a tí chlapíci so sedatívami tiež nemali veľmi na pláne ho umyť.  
 Zaoberal sa hlavne vecami závisejucími s fyzickými potrebami a snažil sa vyhýbať nesúrodým myšlienkam, lebo vždy keď sa zamyslel mal dojem, že ho začína pohlcovať temnota. Tak sa teda snažil zistiť výšku miestnosti. Po stenách sa nedalo liezť tak teda skákal. Najprv len tak ale keď tým nedosahoval výsledky skúšal iné metódy. Rozbeh a odraz od steny (veľakrát do nej vrazil kým si konečne zapamätal presne jej pozíciu a horizontálny sklon voči jeho vtedajšej polohe), výskok zo záchoda a rôzne iné metódy ale nič nezaberalo. Strop bol mimo dosahu. Taký jeho malý imaginárny ciel. Ako keby dosiahnutie stropu znamenalo únik z tohto väzenia. Ale nefungovalo to.
 A teraz po týždni šalenia v tme, skákania a jedenia výživnej stravy sa znova zapálilo veľké svetlo a osvetlilo ho ležiaceho na zemi v tielku a trenírkach. Oslepený svetlom, pokúšal sa zakryť si oči. „Vravel som ti, že uvidíš chlapče.“ ozval sa Cainov hlas spoza svetla. „No úprimne to svetlo ma skôr oslepuje.“ „Plytký úbožiak. Chopte sa ho.“ Zo svetla vystúpili dve postavy a chopili sa nášho hrdinu. „A čo to uvidím, teda ak ešte niekedy uvidím?“ „Uvidíš čo človek dostane keď sa pokúša skrývať pred svojim osudom.  
 Caine nasledovaný svojimi dvoma gorilami v oblekoch držiac nášho hrdinu medzi sebou, opustili miestnosť. Svetlo ostalo a aj nám sa zrak navrátil už. Miestnosť mala naozaj 12 stôp do dĺžky aj šírky, bola celá šedistá kameninová a strop? Ten bol asi 3 a pol metra vysoko. Dosť vysoko aby naň nik nedosiahol len tak ale dosť nízko aby mal tú hodnotu snahy, ktorú náš hrdina počas posledných dní vynaložil aby ho dosiahol. Ale dosť už cely, poďme preč. Náš pohľad sa stáča do svetla a ...

 Čo to bolo s tými rečníckymi otázkami?