Listy ventilátora sa točia a pretínajú ťažký vydýchaný vzduch. Svištia a okrem ich rytmického zvuku v izbe vládne len ticho a neporiadok. Porozhadzované oblečenie na dlážke, zbytky jedla, káble a notebooky. V strede izby je postel na ktorej ležia dva nahé telá. Muž a dievča. Ona má asi 15. Ešte je nevinná a má v sebe len kúsok ženskosti. Nahá a len tvár jej zahalujú jej dlhé rovné čierne vlasy. On je podstatne starší, zarastený, dobre stavaný a .. Prebúdza sa!
„Oi. Čo som to.. Zase? Prekliaty svet, prekliate pubertiačky.“ Zamrmlal si popod nos a škrabal sa na hlave. Pomaly sa začal obliekať a za jazdy si zapálil cigaretu. Bola značne zožmolená a stará ale to mu nevadilo. Základ je dostať hneď zrána do seba trochu nikotínu. Tielko, nohavice, opasok... Kde dal ten prekliaty kabát? Prezeral neznámu miestnosť pozorne a postupne prechádzal cez celý ten neporiadok aby náhodou nezobudil dievča. Po chvíľi ho našiel. Svoj verný kabát. Prestnejšie bol to len veľký kus látky s dvoma dierami na ruky, troma rozlišnými gombíkmi a jedným vreckom. Samotné zbytky kabátu už na ňom ani nebolo vidno, niekoľko krát ho musel zaplátať a keďže nemal peniaze dopomohol si rôznymi inými metódami. Staré obrusy s kaviarní, celtovina a celému tomu kralovať veľký nápis Coca Cola na chrbte. Samozrejme tento bol vytrhnutý zo starého slnečníku.
Obul sa do starých kanád a odišiel. Jediné čo po ňom ostalo bol cigaretový dym, nahé dievča a zle zatvorené dvere.
Mesto zahaloval tajomný ranný opar a všetko sa ešte len prebúdzalo. Kiosky práve otvárali a dostávali čerstvé výtlačky novín. Zastavil sa v jednom a kúpil si mestský žurnál. Teroristi, alkohol, vysoké dane, nízke platy, debil premiér, rozhádaná opozícia, diktatúra.. znova to isté. Sadol si do blízkej kaviarne ktorú práve otvárali objednal si jednu kávu a začal si riešiť sudoku. Ranná cigareta, káva a sudoku sú jediné veci, ktoré potrebuje. Čašník mu doniesol kávu a hneď mu aj zaplatil. Ako vždy nedal mu žiadne sprepitné, nemá peniaze nazbytok. Čašník po ňom zazrel ale nezaoberal sa tým. Doriešil si pomaly všetky sudoku. Káva bola mizerná ale prebudila a to je základ. Cukor si už zo zvyku zobral do vrecka a odišiel. Noviny nechal na stole ale najprv si z nich pozorne vytrhol vyriešené sudoku a odložil si ho do vrecka, tiež zo zvyku.
Pomaly sa začínali ulice zapĺňať autami a unavenými vodičmi, ktorí sa ponáhľajú do práce. Trúbia, hnajú sa, havarujú. On si len peši vykračoval pomedzi autá stojacie v zápche a fajčil ďaľšiu cigaretu. Ako sa k tomu dievčaťu dostal? Nemal počkať kým sa zobudí? Nie. Iste nie. Chcela to iste sama a rátala, že keď sa zobudí už bude preč.
!!!!!!!!
!!!!!!!!
!!!!!!!!
Zodvihol mobil. Ale on nemal mobil. Ako sa mu dostal do kabátu? „Ahoj láska prečo si odišiel?“ „Nepoznám ťa nechaj ma!“.... Zložil. Čo to malo do riti znamenať? Prekliaty svet, prekliate pubertiačky.
!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Mobil zvonil ale ignoroval to, zahodil ho do najbližšieho koša a vydal sa rezkou chôdzou vztriec ďaľšiemu dňu. „Prekliaty deň!“ pomyslel si tak ako každé ráno. Každé prekliate ráno... Alebo nie?
Komentáre
dobrý...
... názov, pútavý, súčasný.
... úvod do určite zaujímavého deja.
... začiatok!
Teším sa na ďalšie, ale pripomínam, treba ešte dopísať Kašmírový šál ;))
Ty vole!
.
dva